vladimirovic

I. Tichá hladina tyrkysovej vody sa rozčerila. Do jazera vstúpil muž. Ponoril sa a preplával kúsok ďalej od brehu. Vynoril sa a zakričal na ženu, ktorá stála ešte na brehu. „Poď už, voda je výborná.“ Žena si zobliekala ľahké letné šaty, pod ktorými mala tmavomodré celé plavky. Na čierne vlasy si natiahla kúpaciu čiapku. „Veď už idem, počkaj na mňa.“ Ale kým dopovedala, muž začal plávať rýchlym tempom. Žena vstúpila najprv do vody iba jednou nohou, až potom sa do nej vrhla celá. Bol teplý jún a popoludnie pri jazere bolo ideálnym k schladeniu. Doplávala až k mužovi, ktorý jej venoval mokrý bozk. „Čo keby sme najprv oboplávali tento malý ostrovček?“ Navrhol žene. „Súhlasím, ale ak nebudem vládať, počkáš ma !“ „Neboj sa.“ Šibalsky sa usmial a začal si plávať svojím tempom. Voda preňho predstavovala akýsi druh slobody. Bol v nej celý ponorený. Nevnímal nič a keď sa vynáral, dotýkal sa reality iba preto, aby vedel, že je. Mimovoľne sledoval ženu, kúsok si nadbehol a potom ju čakal. Sledoval okolie. Ešte mu bolo neznáme. „Je tu krásne, čo povieš?“ „Áno, ešte sem určite zájdeme....“ „Musím sa vrátiť na breh, zabudla som sa natrieť.“ Odfúkla mu do vody. „Fajn. Ja sa porozhliadnem po tomto ostrovčeku, a keď pôjdeš naspäť, prines mi, prosím, cigarety.“ „Chceš ich mať celé mokré ?“ Vysmiala ho. „Nie, daj si ich pod čiapku.“ Povedal jej s úsmevom. Po štrkovom dne prišiel k ostrovčeku a videl, ako sa mu žena stráca v pozadí. Čudoval sa, že tu nikto nie je v takúto dobu. Neďaleko na ostrove zazrel starú budovu s veľkou železnou klietkou. Sadol si na veľký kameň pod stromom a pozoroval ženu, ako sa natiera. Jej telo sa aj v tej diaľke lesklo a jej vlasy splývali s plavkami. Nebo bolo bledomodré a nezafúkal ani vánok. Bolo mu už sparno. Žena skočila do vody a vydala sa oproti nemu. Jej pohyb sa pomaly štiepil na hladine a narážal na breh. O chvíľu už bola pri ňom a vystupovala z vody. S úsmevom si dala dole čapicu a podala mu cigarety. Hneď si zapálil. „Tu, na druhej strane je nejaká vodárenská budova. Mohli by sme sa tam pozrieť.“ „Všimla som si ju, keď som už bola bližšie ostrovu. Vyzerá staro a opustene.“ Vykročili jej smerom. Tráva bola mäkká a objímala im nohy. Všade vo vzduchu bolo cítiť vodu. Malá vodáreň bola biela štvorcová budova, pri ktorej stála železná klietka s uzávermi vody. Bola zamknutá. Klietka mala betónový základ, ktorý siahal až do vody. Keď prišli pri ňu, oproti nim bol les, pod ktorým sa robil príjemný chládok. Muž naň ukázal. „Kto tam dopláva prvý,? Čo ti na to?“ „Samozrejme, že ty.“ Odvetila mu . „Pre mňa je to dosť ďaleko.“ „Dám ti náskok.“ Zapálil si. „Náskok jednej cigarety.“ „Tak to som vyhrala.“ Rozbehla sa do vody po betónových schodoch pri klietke. Keď bola trochu ďalej, muž odhodil cigaretu a začal sa štverať na klietku. Bol už hore a zakričal. „Pozri na ten zoskok.“ Žena sa otočila a nestihla nič povedať. Uvidela telo muža, ako sa vrhá do vody. Hladina sa rozvírila a jemne narazila aj do nej. Sledovala chvíľu miesto dopadu, ale muž sa nevynáral. Posledné, čo si muž pamätal, bol tvrdý dopad. Žena sa vystrašila a začala plávať naspäť. Keď bola pri klietke, zbadala jeho telo na hladine. Ležal dole tvárou. Prevrátila ho a ťahala na breh. Vytiahla ho až pri kraj schodov tak, aby mu trčala hlava von z vody. Až vtedy si všimla, že jeho hruď a časť hlavy krvácajú. Začala plakať, snažila sa ho vytiahnuť hore. Nevládala. Muž ťažko dýchal. Nevedela, čo má robiť. Začala bežať cez ostrov. Nerozmýšľala, len poslúchala svoje telo. Preplávala až k brehu, kde mali veci a zavolala pomoc . __________________________________________________________________________________________ II. Viezla sa s ním v sanitke a plakala. Lekári jej dali nejakú tabletku na upokojenie. Všetko sa jej zdalo, ako chvíľa. Vlasy mala ešte mokré a bola zabalená v deke. V nemocnici ju zastavil doktor, keď muža niesli na pohotovosť. Vtedy sa trochu prebrala. „Nebojte sa, postaráme sa o neho.“ Povedal jej starší lekár s prešediveným strniskom a fúzmi. „Ale sem už nesmiete. Mali by ste ísť domov.“ Ponáhľal sa za záchranármi. Lietacie dvere sa pred ňou zavreli. Nohy sa jej triasli. Musela si sadnúť. Skončila v sedačke na chodbe. Chvíľu sa jej zdalo, že pláva a nevie sa vynoriť, stále videla tyrkysovú hladinu. Trhlo ňou, keď sa jej doktor chytil. „Čo tu ešte robíte? Mali ste byť doma.“ Pery mala suché a popraskané. Vyšlo z nej najprv pár nezrozumiteľných slov. Ako sa má? „Poďte, odveziem Vás domov, aj tak tu už končím.“ Dvíhal ju zo sedačky. „Je to vážne. Povrchové zranenia sme ošetrili, ale utrpel značné poranenie hrudníka, ruky, chrbtice aj krku. Dve rebrá sa mu zlomili a prerazili mu pľúca. Dýcha pomocou prístrojov. Zajtra sa s vami musím porozprávať.“ Bola zhrozená a zničená. Klesala na sedadlo v jeho aute a chvíľu ani nevedela svoju adresu, keď sa jej na ňu spýtal. „Musíte sa poriadne vyspať, mali ste náročný deň. Tá nehoda ma mrzí.“ „Volám sa Soljušin, keby ste ma zajtra hľadali.“ Ticho mu poďakovala. Celú noc sa nevedela dostať nad hladinu. Na druhý deň vyrazila do nemocnice skoro. Hľadala muža a dozvedela sa, že je na neurochirurgii, kam ju ešte nepustili. Dokonca ani keď im povedala, že ide za nejakým ruským doktorom, lebo jeho meno zabudla. Službu mal až na obed. Rozhodla sa, že ho počká. Pozerala von z okna do letného dňa a všetko okolo ju tu dusilo. Nevydržala tam. Zišla dole do bufetu, kúpila si niečo na jedenie a kávu. Na poličke zbadala cigarety, ktoré fajčil aj on. Automaticky ich kúpila, rovnako ako ich denne kupovala preňho. Potrebovala sa upokojiť. Vyšla von pred nemocnicu, kde fajčilo veľa pacientov v župane. Od starého pána si vypýtala oheň. Po pár šlukoch už nekašlala. V diaľke videla prichádzať doktora. Rozbehla sa k nemu a sťažovala sa, že ju nechcú pustiť k mužovi. Doktor jej sľuboval, že hneď, ako to bude možné, jej to umožní. Ale teraz ešte ani sám nevedel, ako na tom je. Cez noc o ňom premýšľal. „Ešte chvíľu počkajte a príďte za mnou o hodinu.“ Rozhodla sa, že počká hore na oddelení. Pohľad z okna jej už nevadil. Všimla si, že tiene stromov sa od rána premiestnili. Neskôr za ňou vyšiel doktor. Jeho meno si znovu prečítala na plášti. Mal vľúdne, ale utrápené oči. Videla to na ňom. „Mám pre vás zlé správy. Váš muž už nedokáže dýchať sám a je takmer celý ochrnutý.“ Posledné slová do nej doslova búšili. Stále sa jej opakovali v hlave. Nedokázala sa udržať na nohách. Musela si sadnúť. Chcel ju rýchlo upokojiť. „Máme však jedno alternatívne riešenie.“ Cez slzy mu povedala. „Tak prečo ste ho už nevykonali?“ „Nemôžeme. Teda minimálne bez vášho súhlasu. Musíte poznať riziká a potrebujeme darcu.“ „Akého darcu?“ „Je to trochu zložité, jeho telo je prakticky nepoužiteľné. Celá chrbtica, aj tá krčná, majú veľké poškodenia, s ktorými by ešte dokázal prežiť, ale jeho pľúca už vypovedali. Potreboval by darcu celého tela. Táto veta ju zarazila. Počula už o tom, že niečo podobné existuje, ale ešte sa s tým osobne nestretla. „A aká je pravdepodobnosť tohto úspechu?“ Spýtala sa ho. „Som prvý neurochirug v našej krajine, ktorý robí tento druh zákroku. Zatiaľ som mal iba dva prípady, z toho jeden pacient je ešte u nás hospitalizovaný. Ten prvý sa vrátil späť do života a funguje, tak povediac normálne. „Mohla by som vidieť toho pacienta, čo je ešte tu?“ „Samozrejme, že by ste mohli, ale iba na chvíľu. Je to žena po autohavárii a ešte stále ju udržujeme v umelom spánku. Ale hlava telo už prijala, dýcha už sama.“ „Musím o tom porozmýšľať.“ Povedala mu. „Viete, váš muž už nemá veľa času a aj keby ste hneď súhlasili, musíme hľadať človeka s rovnakou krvnou skupinou, podobného veku a fyzických dispozícií.“ „Chcela by som najprv vidieť svojho muža a potom tú ženu.“ „Poďte so mnou. Leží tu.“ Pobrali sa cez sklenené dvere. Vnútri bola dlhá chodba natretá nazeleno a veľa izieb. Lekár otvoril dvere číslo 458. Pred ženou na posteli ležal jej muž. Bol zakrytý po hruď a z jeho tela viedli malé kábliky napojené na akýsi prístroj. Na ústach mal upevnenú trubicu, ktorá zaňho dýchala. Žena sa roztriasla a rozplakala. Jej oči sa už nevládali naňho dívať. Lekár ju vyviedol na chodbu. Vošli do ďalšej izby, kde ležala žena po operácii. Jej krk bol obviazaný a telo mala prikryté. Nevyzerala zvláštne. Dýchala už sama a jej hlava mala prirodzenú farbu. Ženu to nachvíľu upokojilo. Vedela, že jej muž už nemá žiadnu nádej. Iba túto jedinú. Súhlasila s návrhom lekára. V jeho kancelárii podpísala papiere so súhlasom na transplantáciu. Lekár ju chcel upokojiť, preto jej vysvetlil postup operácie. „Viete operácia je náročná. Obe telá musíme najprv podchladiť, krk jemne narezať, napojiť žily a tepny na hadičky. Medicína už pokročila a tento zákrok je bezpečnejší ako operácia srdca. Potom treba rýchlo a presne oddeliť hlavu od chrbtice a napojiť miechu. Rozhodujúce je, či sa hlava a telo príjmu. Imunitný systém hlavu najprv odmieta, ale podávame imunosupresanty na jeho potlačenie. Neskôr elektricky stimulujeme nervy. Pacient je samozrejme určitú dobu v umelom spánku, ale či sa operácia podarila, a či telo hlavu prijalo budeme vedieť po pár hodinách.“ Žena iba ticho počúvala. Ani nerozmýšľala nad tým, čo jej lekár hovorí, jediné, čo chcela bolo zachrániť muža. Nemala iné východisko. „Teraz nám zostáva zohnať nejakého darcu, a to čo najskôr. Telo musí mať približnú stavbu ako pacient, musí byť v dobrej kondícii tesne pred smrťou alebo po. Ozvem sa vám hneď ako niekoho nájdeme. Mali by ste ísť domov a dúfať, že všetko dobre dopadne.“ Doktor odprevadil mladú ženu až dole k východu. Pri odchode jej vrelo stisol ruku. Žena videla v jeho očiach nádej, čo ju upokojovalo. Keď prichádzala domov, už sa stmievalo. Napustila si teplú vaňu a snažila nemyslieť. Stále bola myšlienkami pri ňom. Nedalo jej to. Ako, preboha, bude vyzerať po tej operácii? Ako bude fungovať, bude to vôbec on? Bude ho ešte niekedy vôbec milovať? Vyšla von v župane a ľahla si na posteľ, za okamih zaspala. Jej spánok bol teraz o čosi spokojnejší. Zobudil ju telefón. Nevedela, koľko je hodín. Zodvihla a nepovedala nič. „Dobrý večer, tu Soljušin. Prepáčte, že ruším, ale chcem vám len povedať, že máme darcu a čo najskôr začneme s operáciou. Keď zajtra na obed prídete, mali by sme už hotoví. Želám vám dobrú noc. Ak ste už spali, prepáčte.“ Tichý šum v telefóne. Už nemohla spať. Pozrela na hodiny. Spala asi tri hodiny. Vstala z postele ešte v župane, vošla do kuchyne a postavila vodu na čaj. Vôňa bylín a para jej obkresľovala tvár v tme. Rozmýšľala nad svojím rozhodnutím. Rozmýšľala, čo bude ďalej. Ráno bolo ešte ďaleko. Dopila čaj, umyla šálku a sadla si na stoličku. Všimla si, že kvet na stole úplne vyschol. Bola to jej posledná vyslobodzujúca myšlienka predtým, než znovu zaspala za stolom. Prebrala sa predpoludním. Cez okno už slnko pálilo na jej tvár. Cítila, že dnes bude zase sparno. Chvíľu sa nevedela spamätať. Nevedela, prečo je v kuchyni. Spomenula si na nočný telefonát. Hrdlo jej zovrelo. Ktovie, či už je po operácii. Ktovie, či je v poriadku. Zapálila si jednu z jeho cigariet, ktoré ležali na linke. Spravila si kávu a raňajky, ktoré ani celé nezjedla. Nevydržala už sedieť, začala sa obliekať. Chcela vyraziť skôr a trochu sa prejsť. Keď bola hotová, vzala si ešte cigarety. Vykročila mestom, bolo tiché a prázdne. Slnko bolo najvyššie a pred ňou nebol žiaden chládok, iba holý chodník. Hlava sa jej trochu zatočila. Stretla iba pár ľudí, na ktorých pozerala prázdnymi očami. V malom parku chvíľu sedela na lavičke a hľadela spoza stromov na balkóny nemocničných izieb. Už nebola ďaleko. Teraz mala pocit, ako by sa jej tam ani nechcelo. Bála sa. Musela však ísť, musela tomu čeliť. To všetko si uvedomovala. Posledná cigareta pred vchodom, výťah, 11 poschodie, chodba, zvonenie, čakanie... Vyšla sestra, ktorá jej oznámila, že doktor ešte operuje. O chvíľu by tu už mal byť. Sadla si na sedačku a čakala. Hľadela na výťahy a sledovala ľudí, ktorí vychádzali. Nakoniec sa doktor objavil na schodoch. Vstala a nedočkavo k nemu vyrazila. Slzy jej padali. Keď pred ním zastala, nemusela nič vravieť. Jej oči všetko povedali. A jeho odpovedali. „Je v poriadku, nebojte sa. Operácia prebehla bez komplikácií, zatiaľ je všetko v poriadku. Váš muž je v umelom spánku.“ Uľavilo sa jej, ale slzy jej stále tiekli. „Kto bo ten darca?“ Spýtala sa. „Večer k nám na pohotovosť priviezli muža s poranením hlavy. Chcel spáchať samovraždu, no strela nešťastne hlavu iba poranila, preto chvíľu ešte žil. Jeho krvná skupina sa zhodovala, rovnako aj vek a stavba tela. Rodina súhlasila s darcovstvom.“ V ústach cítila strašné sucho. „ A kedy budem môcť manžela vidieť?“ „Zajtra by sme ho mali už previesť na oddelenie, teda ak nebudú komplikácie. V umelom spánku však bude až pokým sa nezahoja povrchové rany.“ „Zajtra sa zastavím. Ďakujem vám doktor.“ Vyšla von pred nemocnicu. Medzitým sa vonku zamračilo a začalo popŕchať. Jej oči znovu mali farbu. __________________________________________________________________________________________ III. Chodila za ním skoro každý deň, rozprávala mu všetko, čo ju napadlo a dúfala, že ju aspoň trochu vníma. Bola rada, že sa ho už môže dotknúť. Tretí týždeň od operácie si všimla, ako pohol prstom na nohe. Hneď to oznámila doktorovi. Doktor sledoval jeho stav pozorne. Všetko naznačovalo, že sa pacient zotavuje dobre. „Chcem vám povedať, že zajtra sa pokúsime vášho muža prebrať z umelého spánku. Urobíme to ešte ráno, aby sme predišli, čo najmenšiemu šoku a emóciám. Keď na obed prídete, mal by byť už v poriadku.“ „Myslíte teda, že už je v poriadku?“ Spýtala sa žena. „Myslím, že áno. Telo reaguje na hlavu dobre a badať aj patrný pohyb, takže aj miecha by mala byť v poriadku.“ „Som vám vďačná. Ani neviete ako, doktor Soljušin.“ „Neďakujte, je to moja práca.“ S úsmevom odchádzal z izby. Aj ona už bola na odchode. Návštevné hodiny sa končili. Na izbách bolo ticho. „Zajtra už budeme konečne spolu.“ Bozkávala ho na čelo. Vonku začínala jeseň. Večer už bývalo chladnejšie. Žena vychádzala von z nemocnice a jemný vietor sa jej pohrával so sukňou a vlasmi. Nemohla uveriť tomu, že zajtra sa muž preberie. Doma si na život bez neho zvykla, aj keď si to neuvedomovala. Fungovala takmer normálne. Často si zamestnávala myseľ prácou a po nej chodila hneď do nemocnice. Posledný večer pred jeho pomyselným návratom spokojne zaspala. Doktor Soljušin mal však isté obavy z nasledujúceho dňa. Myšlienky mu vírili v hlave. Upokojoval sa prípadom ženy, ktorej transplantácia a rehabilitácia prebehli bez značných problémov. Ráno ho zobudil budík. Neraňajkoval ako obvykle. Obliekol sa a nasadol do auta. V nemocnici sa prezliekol. Ešte na oddelení sa stretol s doktorom, ktorý mal nočnú službu. Prehodili pár slov. Spýtal sa na muža. Jeho stav bol v poriadku. Rozhodol sa pichnúť mu injekciu a prebrať ho. Hneď, ako ju zaviedol do infúzie, šiel pre pohár vody. Muž ešte asi desať minút nehybne ležal. Potom sa mu začali jemne otvárať viečka. Svetlo ho ostro bodalo a štípalo. Doktor nad ním nehybne stál. Muž nechápal, kde je a čo sa stalo. Pamätal si iba vodu. Akoby sa z nej iba teraz vynoril. V ústach mal strašné sucho. Keď zahliadol pohár, chcel sa načiahnuť, ale ruka mu hneď klesla. Doktor mu priložil pohár k ústam. „Ste ešte slabý.“ Povedal mu. „Prepáčte, som doktor Soljušin. Na jazere ste mali vážnu nehodu. Vaše zranenia boli nezlučiteľné so životom. Museli ste podstúpiť transplantáciu tela, ktorá sa, našťastie, podarila. Teraz sa musíme venovať vašej rehabilitácii. A nebojte sa, vaša manželka je v poriadku.“ Muž blúdil očami po miestnosti, potom po svojom tele a po rukách, ktoré neboli jeho. Bol zmätený. Chcel sa doktora niečo opýtať, ale akoby sa mu jazyk zasekol v krku. Namiesto slov vyšli z jeho úst iba čudné zvuky. Doktor sa nachvíľu zdesil, ale uvedomil si, že to môže byť spôsobené počiatočným šokom. Upokojoval muža. Chcel vyšetriť všetky končatiny a zmysly. Rukami mu stláčal všetky prsty na nohách. „Cítite to?“ Muž sa snažil niečo povedať, ale nebolo mu rozumieť. Prsty sa nakoniec pohýbali. Doktor prešiel na ruky. Palec a ukazovák na pravej ruke sa nehýbali, ostatné tri muž skrčil. Ľavá ruka akoby bola celkom nehybná. „Cítite niečo?“ Pýtal sa muža. Muž nerozumel a vyzeral nepríčetne. Doktor vytiahol malú ihlu a jemne muža pichol do ruky. Žiadna reakcia. Soljušin vybehol na chodbu zdesený. Rozmýšľal, kde sa mohla stať chyba. Ruky budú vec nervov, ktoré sa už nebudú dať obnoviť. Ale viac ho trápilo, že muž nerozpráva. Ešte nestretol s týmto druhom pooperačného stavu. Jeho mozog musel utrpieť poranenie pri páde, a počas operácii, keď bol istý čas bez kyslíka, sa natrvalo poškodil. Je teda možné, že muž je celkom nepríčetný. Nevedel, ako to má povedať jeho žene. Poobede už na ňu čakal na chodbe. Keď vyšla z výťahu privítal ju s úsmevom. „Tak, ako sa má?“ „Váš manžel sa prebral, no nastali malé komplikácie.“ Pochopila, že jeho úsmev je ospravedlňujúci. „ Aké komplikácie, preboha?“ „Jeho ľavá ruka a dva prsty na pravej sú ochrnuté. Nevieme ešte s istotou, či je v šoku, ale stratil schopnosť komunikovať.“ Žene vyšli slzy a rozbehla sa cez chodbu za ním do izby. Keď ju muž zbadal chcel rýchlo vstať, no iba sa trochu pohmýril na posteli a zdvíhal pravú ruku. Pribehla k nemu a objímala ho. Prvýkrát začula, ako sa snaží niečo vysloviť. „Psst, už bude dobre neboj sa, som tu.“ Muž sa nevedel upokojiť. Jeho hlas sa stále zvyšoval, až nakoniec nezrozumiteľne reval. „Mali by sme odísť, je rozrušený. Jeho stav sa možno ešte upraví.“ Upokojoval ženu, aj keď sám svojim slovám neveril. Dvere na izbe sa zavreli. Muž ešte chvíľu reval. Na druhý deň ráno Soljušin zariadil vyšetrenie psychiatrom. Muž bol ráno pokojný a po prebratí s ním Soljušin komunikoval a rozprával mu o vyšetreniach. Chcel vidieť mužovu reakciu a vnímanie. Muž sa snažil rozprávať, ale jeho jazyk ho neposlúchal. Zostával mu nehybne v hrdle. Doktorovým slovám rozumel, ale nevedel, ako ho má zastaviť. Soljušin priviedol psychiatra. O mužovi rozprával ako o nepríčetnom a nevnímajúcom okolitý svet. Psychiater pristúpil k mužovi a predstavil sa mu. Muž mu hľadel do očí a hľadal v nich nádej. Doktor vytiahol rôzne obrazy a začal ich mužovi ukazovať. Boli na nich ľudia v rôznych situáciách, rôzne fotografie. Muž najprv ticho sledoval, a potom to už nevydržal. Začal sa brániť proti doktorovi revom. Psychiater odtiahol Soljušina na chodbu. „Nezdá sa mi úplne mimo, ako opisujete, no jeho nervy sú slabé a dlho nevydrží v pokoji. Príznaky demencie tu sú, ale zatiaľ neviem, v akom štádiu. Je možné, že boli spôsobené poranením hlavy. Navrhoval by som stálu liečbu v našom ústave, ale až po jeho rehabilitácii. Zatiaľ mu nasaďte utlmujúce injekcie.“ „Súhlasím s vami doktor. Oznámim to jeho manželke a hneď, ako to bude možné, vám ho pošleme.“ Soljušin odišiel za sestrou a prikázal jej, nech pichne mužovi válium. O hodinu ho prišiel skontrolovať. Muž ticho ležal a na doktora nereagoval, aj keď naňho prehovoril. Žena prišla v tú istú hodinu, ako každý deň. Soljušin ju už čakal na chodbe. Oboznámil ju s vyšetrením psychiatra a jeho diagnózou. „Váš manžel potrebuje stálu starostlivosť, jeho zranenia hlavy, ako sa predpokladalo, mu spôsobili demenciu. Jeho nervy sú príliš slabé.“ „Myslíte tým, že ho mám dať do ústavu?“ Zronene naňho pozerala. „Bolo by to najlepšie riešenie. Navrhuje to lekár, ktorý ho vyšetroval. Sama by ste to nezvládli.“ Slová na ňu ťažko padali. Rozbehla sa za mužom do izby. Keď vošla ticho ležal, iba na ňu letmo pozrel. Spoznal ju, ale neprejavoval žiadnu radosť ani emóciu. Otočil zrak do okna. Žena rozmýšľala, či je to ešte vôbec on. Napadla ja ju myšlienka, že jej muž už dávno umrel na jazere. Snažila sa mu niečo rozprávať, no veľmi jej to nešlo. Lekár ich nechal samých. Prisunula si stoličku tesne k posteli. Muž prevrátil zrak na lampu na strope. Už to nevydržala, chytila ho za ruku a začala plakať. Bol k nej ľahostajný, akoby tam ani nebola. Keď sa upokojila, začala rozmýšľať. Asi by pre ňu i preňho bolo najlepšie riešenie to, ktoré navrhuje doktor. Nezniesla už pohľad na neho. Ubehol mesiac a muž podstupoval rehabilitáciu. Dokonca chodil pomaly, ale sám s podporou jednej barle. Jeho ľavá ruka bola stále ochrnutá a dva prsty na pravej tiež. Žena ho už nenavštevovala tak často, a keď aj prišla, nezdržiavala sa dlho. Aj tak ju cez deň nevnímal, stále mu podávali injekcie a iba v noci sa občas budil, aby premýšľal, ako sa vymaniť z vlastného tela. Iba okrajovo si pamätal, čo sa dialo cez deň. __________________________________________________________________________________________ IV. Ráno sa muž prebral. Čakal, že príde sestra a dá mu zase injekciu. Prekvapil ho Soljušin so psychiatrom a ošetrovateľmi, ktorí vošli s vozíkom. Muži čosi potichu rozprávali a ošetrovatelia ho nakladali na vozík. Muž bol pokojný, ticho sledoval, ako ho nakladajú do auta a niekam vezú. Uvedomoval si slabé studené slnko, ktoré mu dopadalo na tvár. Cesta viedla von za mesto. Sledoval okolité lesy a pomaly sa do nich noril. Auto vyšlo na malý vrchol medzi stromami. Pred ním sa medzi sosnami ukazovali obrysy budovy. Keď ho ošetrovateľ tlačil po chodníku všimol si zamrežované okná a vstupné dvere. Bolo mu jasné, že ho vedú do ústavu. Vtedy sa trochu zháčil a začal sa nervózne mykať, až napokon spadol z vozíka. Lekár vbehol dovnútra a o chvíľu vyšiel s injekcou, ktorú sa mu podarilo pichnúť do mužovho zadku až po menšom zápase. Za okamih zaspal. Prebudil sa až v noci. Sosny ticho šumeli vo vetre. Ležal na starej kovovej posteli, ktorá bola studená. Vedľa neho bola ďalšia, na ktorej ležal akýsi muž. Práve zaspal. Vstal a pomaly prešiel pri okno. Mesiac svietil na stromy a bolo vidieť pár hviezd. Tie stromy, až teraz si uvedomil, že sú tu na to, aby všetko zakryli. Aby zakryli všetko to nežiaduce na ľuďoch, aby zakryli aj ich samých. Celú noc už potom nespal, iba ležal a rozmýšľal. Jeho spolubývajúci sa preberal a rozprával sám sebe. Ráno vošla do izby mladá sestrička s rusými vlasmi. Privítal ju úsmevom a ona ho pozdravila. Podala mu dva lieky a kázala mu ich zapiť. Mužovi vedľa na lôžku pichla injekciu. Keď vyšla z izby vypľul lieky spod jazyka do ruky a schoval ich pod matrac. Jeho spolubývajúci sa preberal. Bol to asi tridsaťročný muž, usudzoval, že pravdepodobne schizofrenik. Zatiaľ boli obaja pokojný, jeden o druhého nejavili záujem. Po raňajkách mal krátku prechádzku na čerstvom až trochu mrazivom vzduchu. Mladá sestrička ho sprevádzala po okolitom parku a ukazovala mu okolie. Na nič sa ho nepýtala, uvedomoval si, že je asi dobre oboznámená s jeho stavom. Chcel jej dať nejako najavo, že nie je blázon, ale nevedel ako. Dlho sa díval do jej bledohnedých očí, keď sedeli na lavičke. Zdala sa mu taká nevinne naivná. Poobede na chvíľu zaspal a rozrušila ho vrava na chodbe. Pomyslel si, že sú to návštevy. Sestra mu stihla povedať, že bývajú iba vo štvrtok. To bolo dnes. Chýbala mu jeho žena a trápilo ho, že určite dôveruje doktorom. Chcel by ju teraz vidieť, s čistou mysľou a pozrieť sa na ňu. Možno by pochopila, že je uväznený sám v sebe. Dni mu tu pomaly ubiehali. Prepadali ho depresie a úzkosť. Stále však myslel na svoju ženu. Myslel na to, že ak bol človek odkázaný iba na vrchole hory, pod nohami by mal iba malý kúsok, na ktorom by stál a nemohol sa odtiaľ pohnúť, aj tak by mal stále vôľu žiť. On sa tak cítil vo svojej hlave. Niekedy ho to premohlo a ráno si vzal lieky. Potom celý deň nič nevnímal. Tešili ho prechádzky so sestrou, ktorá bola k nemu vždy milá a nikdy nepochopila jeho pohľad. Jeho spolubývajúci mu liezol na nervy. V noci sa často budil na to, ako kričí alebo si ubližuje. Niekedy ho museli prísť upokojovať ošetrovatelia. Odkedy tu bol, žena ho nenavštívila a to ho ruinovalo. Bol štvrtok ráno a on tajne dúfal, že dnes príde. Jeho noc bola pokojná, dokonca sa ani sa neprebral. Schizofrenik vstal skôr ako on a bol nepokojný. Chodil od okna k jeho k posteli. Vravel niečo o tom, že ho sledujú a zaťahoval závesy. Hovoril mužovi, aby bol ticho a nikomu nič nevravel. Hovoril mu, že vie o ňom a jeho tajomstve, že rozpráva. Prosil ho, chytal za ruku a lomcoval ním. To muža nahnevalo. Udrel ho palicou, ktorú mal pri posteli. Schizofrenik sa najprv stiahol, ale potom zúrivo zaútočil na muža. Muž sa bránil iba obmedzene, s palicou v jednej ruke. Schizofrenik ho bil a škriabal. Našla ich až sestra, ktorá vošla s liekmi. Hneď zavolala ošetrovateľov. Pichli obom mužom sedatíva a pripútali ich k lôžku. Muža chvíľu po potýčke štípala tvár od škrabancov, ale potom už nevnímal. Zdalo sa mu, že pláva a vynára sa. Videl nad sebou svoju ženu, trochu zmenenú, ako nad ním niečo hovorí, a ako ho nespoznáva. Odchádza s plačom. Večer už bol nepokojný, lebo si všimol, že je pripútaný sám v izbe. Ošetrovateľ, ktorý mu priniesol večeru, ho potom odviazal. Bol rád, že je v izbe konečne sám. Ten človek mu už vadil. Pozeral von oknom. Začínala zima a vonku bolo určite mrazivo. Vedel to podľa mesiaca, ktorý jasne žiaril na jeho tvár. Dlho nevedel zaspäť, tie sedatíva mu vždy rozhodili rytmus. Napokon sa mu to podarilo a zobudila ho až mladá sestrička s liekmi, zase ich schoval pod jazyk a potom pod posteľ. Väčšinou ich tak po dvoch týždňoch pozbieral a splachoval v záchode. Chcel to urobiť už včera, ale ten blázon mu v tom zabránil. Po raňajkách vyšiel na prechádzku so sestrou. Vravela mu, že ho včera prišla navštíviť žena. No keď videla, v akom je stave, musela odísť. Aj keď ju sestra upokojovala, že dnes je to kvôli potýčke so spolubývajúcim. Ohromil ho šok, všetko to, čo sa mu zdalo, bola pravda. Svojej žene sa už odcudzil, nevnímala ho ako človeka. Sestra si všimla mužov nepokoj v očiach aj zrýchlený dych, ktorý bolo vidieť v mrazivom vzduchu. Odviedla ho na izbu. Muž neprítomne sedel na posteli. Jeho myšlienky boli pri konci. Ženu už nikdy neuvidí, zriekla sa ho. Je z neho netvor, uväznený v cudzom tele, na vrchole svojej hlavy. Už stratil svoju vôľu. Vzal hrsť liekov spod postele, dal si ich do úst a zapil. Naposledy sa ponoril.